Tsertsa

Dichonéo

Contenù di site

Multimédià

Teste eun patoué

Documàn

La paolla dou mis : sen Djouàn, lo més dè djeugn

18 juin 2019

(Patoué de Ayas)

Sertèn patoué dè la Basa Val d'Ouhta, comme tsi d'Arnà, Ichogne, Pontbozet, One, Tchamportché è Vert – pè tsi casn'en dè doquemèn pebléà ou d'archive – ou mès dè djeugn i y an donà lo non dè Sen Jan Batichte, Sen Djouàn ou Sin Djouàn, què lét lo 24 dè djeugn. Uncò en d'atre pocht non deut a la méma manéra, comme en sertèn patoué ossitàn dou Piémón ou dè y Alpes Maritimes, è aché en cahque prèdjà dou canavézàn. En pieuch, fa pa ebià què in Val d'Ouhta tsé séint l'ét emportàn, comme a lo démouhtra euna quemeuna qu'a pourta lo souèi non. Gréchonéi-Sen-Jan, ou què en d'atre réjón dè l'atro cohté di bèque « La Saint-Jean est l'époque où l'on engage les domestiques et les ouvriers agricoles ». Lo non Jean, què non troua sovèn ensémbio a d'atre non dé batémo, un téns l'éra boubén émpià, comme i lo démouhtron euna réndja dè non dè majón qu'i préndon orijine dou non dou pare dè faméya, comme Grosjean, Bonjean, Janin, Jeantet, pè fa cahque éjimpio. Pè tsen que régarda li prèdjà galloromàn, comprés lo fransé è lo vié provensal, euna réndja dè mot i préndon orijine dou latìn Johannes, dè non, d'ajètif, d'echpressión, dè có entó dé sans particuyé, sovèn rèfèrì ou séint ou a la souèi féhta, comme non sè pou rénde cointo en foyettèn li padje dou FEW (lo troé en bibliografie).

Jean, comme non cumùn, ensémbio i fourme jouen, janet, jantet, janin (què fa pa confonde avoi li non dè majón què n'en deut devàn) ou vou dire en jénéral euna djen folletta, simpia, qu'a créi teut è, a la méma manéra, l'echpressión être de la Saint-Jean a ségnéféa un qiè ou créi teut. Li non compozà aché i mancon pa : jean-foutre (l'echpressión l'ét cognèchouà uncò en Val d'Ouhta) l'ét un cacabraye, un maloéhto, séntsa dégnétà, euna couà dè djèléna (pa dè parola); jean-potage l'ét un tcharlatàn ; jan dé veigne l'èt l'abocamochet ; messire Jean, qu'ou sè rèfèrich ou vié téatro, l'ét l'enquerà. Euna réndja dè mot què y an a què vé avoi lo non Jan ou avoi Sen Djouàn i ségnéféon dè piante ou dè freuite : jouantet l'ét eun ajètif què ou vou dire « pertenzi », rèfèrì a la freuita ou a la verdeura, è johanenc « qué a moura a Sen Djouàn »; pomme (poire, prune...) de saint Jean l'ét euna pomma (pèreuts, brègnón...) què moura outor dè Sen Djouàn ; jonenca l'ét l'erba di pra què non séa outor dè Sen Djouàn ; herbe de saint-Jehan sélón li pocht, l'ét eun'erba qu'a féi ehtarnà, l'erba dou cai...; couronne de Saint-Jean l'ét li rave di tchievre ; barba a sin djan pè lo Valais l'ét la « reine des bois » ;barbadyan l'ét lo barbaboc ; razin de sen dzãn l'ét lo rujunéro; janeta l'ét la djenetta.

La méma tchouza non pou dire pè li non di béhte : jean des bois l'ét lo douats ; jean-baptiste lo colomp;janot lo bot; bèrmi de Sén Yan lo ver da quéra què uncò en Val d'Ouhta non iè deut vése de sen Djouàn ; jeannicole la béhte dou Bon Dieu ; jeannette euna tchèvretta, ma en d'atre pocht non l'émpia pè euna sorta dè tèchù ou dè pelleutsa ; zanéta (pé comodétà, li graife un tso complécà i son ichtà sempléféà) li cocorouye ; džanéta lo « putois ».

Jaunée, en Val d'Ouhta fouà de Sen Djouàn (avoi euna réndja d'atre non), l'ét l'abédole què non fé la vèya dè Sen Djouàn : Mal saint Jean, ou correchpón ou ma de Sen Djouàn dè la Val d'Ouhta. Tïerà lâ Sain- Dzoûan ou vou dire seuppà entó lo nas, ou ló què faire Saint-Jean l'ét eun'echpressión dou djérc què a sè rèfèrich a un tségno què non fèi pè avertì un avoi qu' non ét d'acort.

È, pè levrà, un vié detón : Jan péccapàn, lo fromadjo ou va devàn è lo pan ou sobra en man, non lo deut (ou non lo dejéi) la cohtuma i méinà un có què i mindjon lo fromadjo séntsa fa avói entó euna notsa dè pan : un téns l'éra eun echcandal !

Bibliographie

« Atlas des Patois Valdôtains », en cours de rédaction par le Bureau Régional Ethnologie et Linguistique de la Région autonome Vallée d'Aoste.

Chenal A., Vautherin R., « Nouveau Dictionnaire de Patois Valdôtain », Musumeci, Quart (Vallée d'Aoste) 1997.

FEW = Von Wartburg W., Französisches Etymologisches Wörterbuch, Leipzig-Berlin, 1922 ss., puis Bâle, 1944 ss.

Glarey M., « Dictionnaire du patois de Champorcher », Typographie Duc, Saint-Christophe (Vallée d'Aoste) 2011.

Groupe « Amis du patois », Dizionario del dialetto francoprovenzale di Hône. Valle d'Aosta, Commune de Hône / Le Château, Aoste 2007.

Hcrit pé Saverio Favre