Tsertsa

Dichonéo

Contenù di site

Multimédià

Teste eun patoué

Documàn

Léjande di Tsemeun de Djouiye

Projé réalizó eun colaborachón avouì l'Offise réjonal di Tourisme

chemin-baltee_6390_l.jpg

(patoué di-z-Amaveulle)

Eun touriste que so voille que vezetèye la Val d’Outa pou itre sezì pe se becque straordinée é pe la mervèille de se péizadzo, mi saré étò querieui can lli le non di llouà su le panó é can acoutte an lenva avouì de son particuillé. Pouré cougnitre pai lo francoprovansal – pe no l’è lo patoué –que, eunsemblo i fransé é a l’italièn, l’è la lenva de la Val d’Outa é nen moutre po maque la queulteua, mi se grope étret étret a to lo territouéo.  

Lo patoué l’et itó é l’et euncó voueu lo dzor pe bon-a par de la populachón, la lenva de comunicachón. Pe seutta rèizón l’è la cllo eundispensabla pe llire é comprende le particularitó de noutra réjón.

É eun patoué le conte é le léjande, patrimouéno de la queulteua valdotèna, son itéye paséye d’an jénérachón a l’atra.

Gargantià, sen Marteun, lo djablo son itó todilón prézàn deun l’imajinéo de inque. De personadzo catche cou néseséo pe splequé sen que acapitte é sen que fé par di péizadzo, d’atre cou maque le protagoniste de conte pe amezé, pe diye de tsouyé i bague ou pe moutré sen que l’è djeusto fiye.

Eun pi , eun mouì de sisse personadzo son prézèn deun totte le conte de l’arque alpeun eun démoutrèn an forta queulteua partadjéye.

Lo passadzo euntre le jénérachón que nen garantichè la seurvia, veun todzor pi mangagnèn, y è belle caze pamì, to comme lo modélo économeucco tradichonnel que lèi allae avouì. Mancon le momàn pe ité eunsemblo é vardé pai tot eun mondo de savouar partadjà pe totta la comunitó.

Le léjande que fan pi lo tsemeun avouì vo son itéye cherdue pe leur fasón de caratérizé é décriye lo territouéo é sarén cheur utille pe cougnitre é mioù apréché le llouà vezetó grase a eun poueun de vua que rebalte la magnie de vire : avétché lo territouéo atò le joué di dzi que lèi riston ou que lèi ristaon.

Tsaque léjanda l’è prézentéye sé deun lo patoué di llouà ieui l’et itéye recouilléye. L’è véé que no prédzèn di patoué, mi sarie pi djeusto prédjé de tan de patoué. Catcheun l’a deut que eun Val d’Outa y et eun patoué pe tsaque cllotché : le défense son co preui eumpourtante é chovèn nen n’a fenque deun la mima quemeun-a, mi so eumpatse fran po de se comprende.

Le-z-itape di tsemeun de Djouiye
Le-z-itape di tsemeun de Djouiye

Ou djoven poro qu’ou lanmava ehtuguié

Perloz (collaborateur : Solange Soudaz)

brel-tappa-1-tour-d-hereraz-perloz_6391_l.jpg

A viéya tor féodala Tor-d’Éréra, quetché dé l’éguiéza, a l’a na bèa cunta.

Tan dé siècle en darì, fran ioù què orra y et l’éguiéza, y éra un poro mette mizérabio ioù qué ihtava a famiya Éréra qu’a vivava avó o poro revenù dou travai da campagna.

Un garsón de saa famiya la, ou lanmava tan ehtuguié é ou tchertchava toutte y occajón per ehtroui-se, ma i se parèn y éron tro poro per paga-ie y ehteuguio.

Un djor, si garsón la ou muzicava asétà su in roc protcho dou tchumìn cant ou l’a viù pasà un cavayé ens’un caval qu’ou fazava ou mat é réscava dé fè-lo darotché djeu pé ou greup. Aloura ou djoven, d’un crep détchis, ou l’a soutà outre per édé ou cavayé é ou l’a areà a réhté a béhquia. Ma, éntrémèn qu’ou l’a fai sen, ou caval l’a tira-ie un càous é y a rountu-ie na tchamba. 

Ou cavayé, reutcho é dé bon queur, a pré-se avoù iel ou djoven. A fai-lo talamèn souagné premé fenta qué è belle varì da bièn.

Én viyàn qu’ou l’éra pourtà per i sianse, a féi-lo ehtuguié é y a éda-lo a fae-se un bel tchumìn.

Apré cahqu’an, ou djoven, qu’ou l’avava fai forteunna, è tornà ent’ou se viladjo, ou l’a bahtì un bel tchahtel ou post dou se viéi poro mette dé cant ou l’éra boffa é ou l’a pouì édé toutta a soua famiya.

Ou djor d’inqueu, dé sé tchahtel la, a rehtà maquemà a tor qué no mouhtra tout ou tchumìn qu’ou l’a pouì fé si garsón la ent’a soua vitta.

A tradichón nou dé qué i soue fiye y an figna marià i barón dé Valleise.

de : J.J. CHRISTILLIN, Leggende e racconti della Valle del Lys, Aoste, Éditions Guindani, 1988

Son

Ou djoven poro qu’ou lanmava ehtuguié

Verchón contéye eun patoué

Ou counto lu

Lillianes (collaborateur: Mireille Squinabol)

brel-tappa-2-courtil-do-counto-lillianes_6394_l.jpg

Un djoven paizòn d’Ian-e ou y éra in tregn dé fè coye ou pon int’ou for cont a viù un lu approutchè-se di mette piòn pianìn. Ou sembiava pa avé dé grame intenchoùn, ma ou djoven a lèimà miéi tchertchè dé bariè-lo viò, in campagn-ie eunna paà dé braza. Ma a béstcha, per fé capì qu’a y avava pa peura, a continuà a vin-ì ancoura più protcho. A piègnu-se é fèit tré pas in daré mocca cont a tchapà un tchecón émbrazà sou moro, ma peu a tournà, va couò basa, vers ou for. 

Ou mountagnìn a pa lassa-se prende dou spavòn, ou contrère a fégna vin-ie da rire, a pensà qu’eunna coustonsa paré a méritava fronc d’ése récoumpensà é a campa-ie euna pagnotta dé pon tchât. Teut stoun-à, a viù qu’ou lu, apreu avé-la tchapà sensa fè-la virè par tèra, at asé-nèn countón vouì ou pon in boutcha. 

Corca tèins apreu, ou djoven at a a féra dé Biella per tchitè, pa soa mourouza, ou vestì d’espouza. Int’én tchemìn un ommo qu’ou cugnissava pa a ferma-lo é a di-ie qu’ou y avave un detto vers iel perqué, sensa prope voué-lo, corca tèins davàn ou y avava rountù un maléfése qué y avavoun fè-ie. Trasfourmà t’un lu da na grama sourchéra ca istava protcho dou lac Moucroùn, per poué tournè djeumme ou y éra davàn, ou y avava attendù quéta qué corqueun i fazessa na jantiessa : in campagn-ie ou pon, ou campagnìn ou y avava gava-ie ou maléfése. 

Sè ommo ou y éra un counto é a moustra-se dé boun queur é a counvintchù ou seu soveur a prende i sòot nésésère per fé-se bastì un mette neu.

Oncoura ou djor d’inqueu, apreu a Barbiò é djeusto davàn d’arrivè i Saé, sa tcharéra qué da Ian-e a mén-a a Tchappella Santa Marguerita é da lo a l’Ouroupa, in po vévé ou tchezal da mazoùn qu’ou djoven ou y avava fé-se bastì é qué teuit, dé peu l’oura, demondoun ou « courtì dou counto ».

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d’Aosta, Rome, Éditions Newton & Compton, 2004

Son

Ou counto lu

Verchón contéye eun patoué

Guémor

Fontainemore (collaborateur : Fiorentina Roux)

brel-tappa-3-orrido-guillemore-fontainemore_6397_l.jpg

Ou nou dé Guémor (Guillemore) vèin da queunta queunta d’un brigàn qu’ou ihtava lo procho su un greup.

L’éra nou Guiillomme. Ou véillava i jeun qué passavoun pe roba-lle tot, apreu ou lé massava é ou tapava i reste eunt’a gueurfa. Tut n’avavoun peura gnénca a senti-lo noumai.

Un jor, sinc ommo armà soun partì per fè-lle coumprèinde qué fentava pianté-la lo. Ma l’an pa tchapa-lo : pitos qué fé-se prèinde da justisse, a préférà tapa-se eunt’a gueurfa.

De peus, de Gressounoi a Sen-Martìn, é jeun soulajà criavoun : «  Guiillomme è mor! » . Seu deut a manténi-se a travers é siècle é a donà a seu poust ou nou dé Guémor.

L’arma dou brigàn assassìn sembia euncora virondai ou fon da gueurfa é è soue lamentasioùn sé méhtchoun ou tapajo dé l’éva qu’a souta d’un roc a l’atro.

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d’Aosta, Rome, Éditions Newton & Compton, 2004

Son

Guémor

Verchón contéye eun patoué

Lo Quiapèi Bén-ì

Arnad (collaborateur: Nella Joly)

brel-tappa-4-clapey-arnad_6400_l.jpg

Su pé lé montagne d’Arnà, apepré a tré oue dé tsemén dou mé dé Veulla, y è in pian-ì pyién dé pére ioù, in co, ihtavon tré guiaou qué travayavon to lo dzor pé beté vià hize greup.

Pé mièi organizé lo travai, y an partadjà an’ie én tré toc é y an pré-ne eun pé eun : lo premì gratave ató la pouente dé l’ie lé pére pieu piquiode pé fae-lé vignì dé sabbia, lo sécòn tamezive la sabbia en pasen-la dedeun la borna dé l’ie en tendèn qué lo tréjémo empiéyive lo toc dou mentèn pé fae léva é fiave tsaraté lé greup pieu gro dzu pé lo dret.

Lé dzen dou pos, tracahià, y an démandà ou vièi enqueà dé alé deue an messa su a hi quiapèi malédet. É mén que sé aprotsivon en prostichón apré la crouì, sentivon lé guiaou sequeté-se l’eun l’atro a tsaraté lé pére adós lé dzen.

Ma lé tré guiaou, qué vignavon toujor pieu fébio a coza dou son di quiotse qué sonavon a pyién brah, y an ihtà oublidjà dé rétié-se é y an partì a galop ver lo Col Fanihtra.

Lé dzen y an poué piantà an grosa crouì dé péra ou mentèn dé hen qué, dé poué endonca, y a poué ihtà batchà « Lo Quiapèi Bén-ì ».

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d’Aosta, Rome, Éditions Newton & Compton, 2004

Son

Lo Quiapèi Bén-ì

Verchón contéye eun patoué

Lo dragón dé la palma d’or

Tchalàn-Dézot (collaborateur: Claudia Courmoz)

brel-tappa-5-lago-villa-challand-saint-victor_6403_l.jpg

A Tchalàn-Dézot, un énormo dragón djouae avó eun-a palma d’or in nadjen-se dundèn l’éva dou lai dé Veulla. Sortissae dé la sin barma outre pé la nét can lé djen dormaon é s’énvaléyae ou méntén dé y onde. Gnun lo dérendjae. 

Un djor, un campagnar y a pa vu-lo ? Y a vu la palma qué louyae dézò lé rèi dé la leua é y a deu euntre sè qué a y ae pamà dé pas tanque si trézor avisse pa istà dé ieu. Y a fé-se fae euna grosa bossa avó dé gro quió pouéntù tot outor. Y a gropa-la avó na tchéna a un bèrio é y a catcha-se dundèn in atendèn qu’i avisse aruvà lo teup. 

La bossa balayae deussù l’éva dou lai, mé lo dragón, vu qué sentisae pa gnun tapadjo, y a pa pensà a si trabutchet é y a tuà foua la sin palma d’or. Y at inviouà a campé-la pé l’er é a torna prendé-là. A un sertèn pouèn, can y a aruvà protcho dé la bossa, y a pamà pousù tchapé-la. 

L’ommo, a catchón, y a aruvà dévàn. Y a tuà foua lo bras dé la piquioda ouverteua dé la bossa é a quiodu-la tot a couetta. Foua dé razón, la grosa béste sé lansae contre la bossa pé prende la sin palma, mé tuì lé co qué ié bècae contre, lé pouénte i ié fézaon dé grose nafre deussù la pé. Y a fét, y a fét tanque y a perdù lé forse é y a belle crépà ou fon dou lai, in quitèn lo sin trézor ou campagnar.

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d’Aosta, Roma, Newton & Compton Editori, 2004

Son

Lo dragón dé la palma d’or

Verchón contéye eun patoué

Lo guiabio a Maréiza

Maréiza (collaborateur : Daniela Péaquin)

brel-tappa-5-lago-villa-challand-saint-victor-1_6406_l.jpg

La via a l’ire dura su pé Maréiza é groousa la fatégga pé gagné touì li djor un so dé pan. In pieuch, lo guiabio, can pochae, robae la tèra qué li campagnar, avó un travai mouhtre, y aon portà di piàn tanque i lour piquió tchan pé acouaté li roc dé salle cohte sètche.

Pé boneur, li campagnar y aon eunna groousa foué é y aon appréi a quiégnì lo guiabio louén di tchan travayà fejèn totte li net lo signo da crouch. Seutta foué donae fran fahteugguia a Cornetta qu’ou l’a désidà dé quiooudre un coou pé sempre totte salle gogne dé chi bégot é agnoquéi-ie touit dézot un groou bèrio.

Adonca, lo guiabio ou l’a tchertchà, lo lon dou tchumìn dé Sen-Sèn, lo bèrio pieu groou. Ou l’a tchardja-che-lò déssù y ehpale é ou l’a porta-lo fran damón lo veladjo dé Maréiza.

Li Émarézot y an apersu-che dé to sou trimadjo é y an invionà a prééi. Y an tellamèn préà qué lo groou bèrio l’a trama-che da sé solet é l’a tornà ou cho poht.

Lo guiabio, verquìn coou l’a tornà ahprouéi a traméi lo groou roc, ma l’a pa areva-ie, gnincamà lévéi-lo d’un dèi.

Lo groou bèrio a l’è co la é, fran déssù y an bahtì l’iguije pé récordéi qué la foué l’a gagnà contre lo pouvouér dé l’anfér.

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d’Aosta, Rome, Éditions Newton & Compton, 2004

Son

Lo guiabio a Maréiza

Verchón contéye eun patoué

Lo beuc de pesse dé La Madeléna

La Madeléna (collaborateur : Marzia Vittaz)

brel-tappa-7-la-magdeleine_6409_l.jpg

Én queu, conte La Madeléna, y ave po na pianta qu’i crésive é i falive allà louèn tsertsé tchécca dé beuc pé s’étsoudà lé-z-eus.

Én an, fran a la vèe dé Tsalende, én ommo ch’è retrouó avoué la biéta dou beuc fronià é y a du partì dézò la nèi, én ché terèn dérì la louèdze pé po lésé la biéta dou beuc vouidda.

Can y è tornó, y a troó i méquio la fenna avoué én minó ; i déyive ch’étre perdì dédeun la biantse détendià dé nèi. Y ave tabesé a la porta én trembién dé fret é la féméla l’ave resì é retsoudó dédeun ché bra. Mé y a po servì pé sé fare deure dé ioù qu’i végnive é couì fisse.

Lo né, lé campagnar y an betó lo minó dédeun iour iet é son restó lontèn a l’aèité dormì tranquilo, én sé dezèn l’eun l’otro qu’i sarie itó bé possé lo vardà avoué iour vu qué y aven po dé bouébo, mémo sé su lé la via y ive difisila é y ave po outor di méquio gnenca na pianta qué y asse poussì offrì tchécca d’ombra dé tsotén é caque ran pé campà ou fouà d’ivér.

Lo matén, lo minó y éve pomì. Y ave po dé trase di chén pos deussù la nèi outor di méquio. Ma po louén dé lé, y ave crésì én greu beuc dé pesse. Y éve lo remersiemàn pé avé vardó lo minó avoué tan dé souén la né dé Tsalende.

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d’Aosta, Rome, Éditions Newton & Compton, 2004

Son

Lo beuc de pesse dé La Madeléna

Verchón contéye eun patoué

La protétrise di voyajeur

Torgnon (collaborateur : Elsa Frutaz)

brel-tappa-8-cappella-ponty-torgnon_6412_l.jpg

A Pontì, po loué di métcho dou Pitché-Mondo, dé berdzé, én matén d’outón, y an trovó, lo lon dou santché, ou métèn di bèrio, an statù dé la Sente Vierje. Dé ioi é comèn y è arrevéye canque lé, couì l’ave pozéye eun si post measé di caaye, y éve én mistère.

Lé campagnar, én tou ca, ché son deu qu’i pousivon po la queuttà lé i dété é y an désidó dé la meun-à a Triatel. La statù y è tornéye ioi qu’i l’an trovéye péqué i voulive ità lé, pé protédzé lo tsemén di voyajeur.

Lé dzé dé Torgnón, pè respè dé la volontó dou Bon Djeu qué lo méacllo y ave démontró, y an batì fran lé an tsapella.

dé : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d’Aosta, Roma, Newton & Compton Editori, 2004

Son

La protétrise di voyajeur

Verchón contéye eun patoué

Lo tsâté dé Pilato

Nus (collaborateur : Fabio Brunier)

brel-tappa-9-castello-pilato-nus_6416_l.jpg

A Nus n’a an batize qué llé dioun tsâté dé Pilato. L’è in métcho caró avoué lé meul épes, bâtì d’an fasón grochie. Ou métèn di tsozó, ver la métchà di déré siéclo, n’an trouó dé piése é dé médaille di Romèn. Seutta batize, qué éa sé troue ou métèn di bol, l’ie plachae i mesèn, lo lon dé la rotta qué pasae dedeun lo veladzo. 

La léjanda no conte qué in reutso romèn l’ae résù dedeun si métcho lo gouverneur dé la Palestine qué n’ae lavo-che lé man dedeun lo san di Bon Djeu, in baillèn condjà i jouif dé lo beté in creu. 

Sélón la tradichón, tchéca dé ten apré la mol dé Jézù, l’ampéreur Caligola, apré aèi récognù Pontius Pilate, coupablo dé déféente méprize, n’ae obledja-lo dé s’en alé a Vienne. Lo lon dou vouoadzo sé sarie arétó a Nus douàn dé paltì pé lo Col di Colonne-Joux lo lon dé la rotta di Gaules.

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d’Aosta, Rome, Éditions Newton & Compton, 2004

Son

Lo tsâté dé Pilato

Verchón contéye eun patoué

Lo biènereu Émerì de Câ

Câ (collaborateur : Elena Chenal)

brel-tappa-10-beato-emerico-quart_6419_l.jpg

Nèisì deun la fameuille noubla di sègneue de Câ, Émerì l’a sentì, bièn dzouin-o, la vouése di Boun Djeu que lo criae. L’a queuttoù la chin-a fameuille é le chin-e retsesse pe se reteryì, eungn ermitadzo, a Valsénte. Le dzi borbotaoun que vignae pa ba a Nus, gneunca pe la messa de la demendze é l’è paèi que l’enquéà l’a cria-lo pe lèi rappelì le cheun devouèe de critchén. Émerì l’a to de chouite bailla-lei fèi. L’è entroù a l’éillize eungn avèitsén balourdì l’aoutèe ; llou, que prédzae avouì lo Boun Djeu, l’a gavoù lo mantì que l’ayé si le-z-ipale, l’a pouzou-lo si an rèye de solèi que entrae pe la fin-itra é, miacllo, lo mantì l’è itoù li pendì. 

Émerì l’è pi viìn ivéque de Veulla é dèi sén l’è itoù recougnì biènereu. De salle nite é de salle dzornae pasae eun préyén a Valsénte, réste lo souvenî si la rotse que varde la trase di dzén-aou de si sen ermeutta.

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d’Aosta, Roma, Newton & Compton Editori, 2004

Son

Lo biènereu Émerì de Câ

Verchón contéye eun patoué

Lo Plan-di-Dîbà

Dzegnoù (collaborateur : Enrica Dossigny)

brel-tappa-11-processione-chaligne-gignod_6422_l.jpg

Si pe le coute de Dzegnoù, i mouissén, dameun le baou de Tsaleugne é Mendèi, n’a caque montiquélo que la tradechón l’ou que remontèyan a la périodda djeusto aprì la pesta di 1630 can, pe se prézervì de salla beurta mâcolla, le dzi de Sent-Itcheunne é de Dzegnoù l’ayàn fi lo veu d’alì eun prochechón tcheu le-z-itsatén tanque a Tsaleugne lo 16 oute, fita de Sen Roque.

Pe tcheucca de tén, le dove prochechón se son euncontraye si la poueunte eun tsantén é préyén eunsemblo ; déi sen, câqueun l’a ayaou l’idì de plantì an creu fran i sondzón de poueunte Tsaleugne. Le dove parotse l’an partadjà le-z-espèize é l’an betoù lo mimo nombro d’ommo rebeusto pe pourtì si la creu. 

Eun 16 oute, se sa pa de queun an, eun grou mouì de dzi, pi que la coutimma, l’é partì vitto lo mateun pe partisipì a la sérémonia de l’élévachón de la creu. Mi can l’é arrevoù lo momàn de la plantì pe téra, le-z-eun prétégnavon de la viondì vèe Dzegnoù, le-z-atre vèe Sent-Itcheunne. Le-z-esprì se son brâmente eunflamoù é tcheutte se son beuttoù a ouaillì. Le dzi l’ayàn eun man de bâtón, de lanterneun é se son terià de beurio. Deun pocca ten, tcheutte se son battì é câqueun l’é finque mô. To si san l’a pa fi d’atro que fiye crèite la voya de se vendjì é n’a ayaou an grousa bataille. A la feun de la viproù, l’an contoù le mô é l’an euntérou-le li, eun si poste que l’a pi prèi lo non de Plan-di-Dîbà.

Dèi pouza, pamì gneun se rapélave de perqué se l’ian battì, mi tcheu le-z-àn la prochechón s’arite li. Lo priye baille la bénédichón, eunton-e lo Libera me, Domine é eunvite le fidélo a mezatì si la pocca valeue que l’an le bague de seutta téra.

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d’Aosta, Rome, Éditions Newton & Compton, 2004

Son

Lo Plan-di-Dîbà

Verchón eun patoué

La Becca-France

Sarre (collaborateur: Silvia Vallet)

brel-tappa-12-becca-france-sarre_6424_l.jpg

Toura, deussì Saro, l’iye eun veladzo prospéreu é sisse que lèi restaon sayàn reutso é ereu. Totta seutta abondanse l’ayè can mimo rendù le dzi acrapì é malfièn ver lo prochèn. An nite, eun pouro malfoutì é afamoù l’è viìn demandé an choutta pe dremì, mé gneun l’a ayaou compachoùn de llu.

« Tourna de iaou t’i arrevoù ! » – lèi criavoun tcheut eun se moquèn. « T’i pouèe é maladdo, veun pa no direndjì ». 

Lo pouo, tsagrin-où é découadjà pe tan de grametoù, déside de tabuchì a la pourta d’an crouaye cabouetta é to de chouitte an fenna lèi repoùn : « Entra, entra maque. N’en ren pe te gavé la fan, mi te pou restì i tsaa é repouzé a la coutse avouì me mèinoù ».

La campagnarda, que l’ie poua de bièn, a la mizéye, mi l’ie reutse de queue, la fi-lo entrì eun tsertsèn pertot caque tsouza a midjì. Mi le rezerve l’ian fran feniye : gneun l’arie poussì midjì signa salla nite.

To d’eun crep, l’ommo, sezì pe totta seutta jenerozitoù, l’a de-lèi :  « Fenna, t’a eun queue d’oo, lamba su i pailleue é lé te troueré de pan pe tcheu no.

É pai l’è accapitoù. Lo pailleue l’iye plen de pan que la fenna l’a pourtoù eun tabla pe gavé la fan a se mèinoù é a si pouo ommo mistérieu. 

Feniya la signa, l’ommo l’a prèi se cattro pateun é, eun salièn la fenna, l’a de-lèi : « T’i itaye charitabla é te meeute d’itre recompensaye. Demàn a seutt’aoua, Toura vegniré ditrouitta. Devàn la chourtia di solèi, pren te mèinoù é va t’en vitto ià de inque ». Aprì l’è partì pe lo teup de la nite.

Salla dzovén-a fenna, eun prégnèn pouiye pe seutta prévijoùn, l’a baillà fèi i pouo é l’è partia eun sovèn sa viya é salla di mèinoù.

Lo lendemàn, eungn éffé, eun grou caille s’è ditatchà de la Becca-France eun comblèn lo veladzo euntcheue avouì tcheu sisse que lèi restaon.

de : R. SCALISE, A.C. ROVEYAZ, Leggende della Valle d’Aosta, Aoste, Éditions Babele, 2016

Son

La Becca-France

Vetan

Saint-Pierre (collaborateur : Yvette Chentre)

brel-tappa-13-pascolo-a-vetan-saint-pierre_6427_l.jpg

Tan tan de ten fa, le pro de Vetàn que no véyèn i dzor de vouì l’ion topó pe eun grou bouque de pèhe ièi vequichàn an matse de biche que l’ayàn queuttó le troupì de Sén-Nicolà. Resté cappa l’ayè féte-le-zé viìn bramente sarvodze é finque danjereuze péqué n’ayè todzor de pi. Guedoe lo troupì eun bou grou é for que gneun l’ayè jamì u lo coadzo d’abordé. 

Mi eun bo dzor, eun garsón l’è entró deun hi bouque canque i lardzo ièi la biche repouzoe a l’ombra d’an balla pèhe, soletta i mentèn di ver.

Courajeu, l’a attégnù que se sisse aprotchà, dèi hen, eun se tramèn lest, l’a esquivo-lò eun se catsèn dérì lo tron de la planta. Lo bou eunradjà l’a torna prèi l’enllo eun borélèn for. To lo troupì, arréó lé eun sentèn hi trimadzo, éitsoo la bataille que le dou féjàn eun galopèn a l’entor de la viille pèhe. 

Eumpiornéte pe tcheu hisse tor, la biche l’a eungnoó de se boudjé todzor pi todzèn, adón lo garsón, pron, l’a tchapéte-là pe la cua é l’a lléttéte-là deur i tron. Dèi hen, eun profitèn de l’étoun-emèn di troupì pe heutta feun bondàn drola, l’è chortù di bouque. L’a baillà fouà a l’erba que la grousa tsaleur de l’itsotèn l’ayè sétchà é eun pocca ten to lo bouque l’a prèi fouà.

Lo troupì di biche sarvodze, bouréte contre leur rèi prèizon-ì, l’a po poussù se salvé. É avouì hi troupì, eunco to lo dzen bouque de pèhe lo lon di dicllo de Vetàn l’è belle reustó éffachà.

Voualà péqué i dzor de vouì, euntremì tcheu le gran pro ver, n’a moquepimì an croué tatse teuppa d’eun tcheuf de pèhe.

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d’Aosta, Roma, Newton & Compton Editori, 2004

 

Son

Vetan

Verchón contéye eun patoué

La nessanse de Deurbe

La Sola (collaborateur : Félicie Charrey)

brel-tappa-14-chiesa-derby-la-salle_6431_l.jpg

L’è mersì i Longobaa que ouì n’en la verda teppa ieui ll’a Deurbe.

Areoou on Valoou d’Oouha dèzò la gueudda d’on valereu soudaa, se sion plahià a La Cluza vèa Arvéi è to p’on dzoo an petchoouda partia de soudaa, guedoou di garsón di comandàn, queutte l’acampemèn p’aléi vére sen que ll’a a l’entoo.

On coou lo dzon-éo va canque i daa di Lanten-ai, léi protso ll’ayè on groou lacque. Beutte on pià di trai, gae don l’eue é tsan-e i fon di lacque tréinoou bo de sa pezanta armateua, gnon pou lo soéi.

Can lo comandàn longobaa iàn sai sen que l’ie acapitoou, pleue poou an legreumma méi l’ou a djeunte feun tornéi ai on déréi lo coo di garsón. Adón baille odre a se soudaa de fendre la rotse di mon (l’è dai adón que séi llouà pren lo non Péra-Taillà), pe fée paséi bo l’eue di lacque é lechè pai detopoou lo coo de son garsón. 

Acapoou lo coo é on coou féita la sepouteua, le Longobaa queutton la Valoou.

Pason le-z-àn. Léi ieui on coou l’oua fejè boudjè l’eue di  lacque, de-z-eurbe é de bouechón l’an craisù.

On joulì dzoo, de campagnaa desidon de batì fran su seulla verda teppa leuo méijón : le premiée di veladzo de Deurbe.

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d'Aosta, Rome, Éditions Newton & Compton, 2004

Son

La nessanse de Deurbe

Verschón contéye eun patoué

La tsapalla de Fossó

Saint-Nicolas (collaborateur : Bruno Domaine)

brel-tappa-15-cappella-di-fossaz-saint-nicolas_6433_l.jpg

Eun cou, lo toràn Gaboé l’î moque eun ru que le dzeleunne gambôn tranquillamente avouì leur pedzeun dérì ; de hen aprì lo ru l’è crèisù, bièn crèisù. 

Eun dzor, le dzi de Fossó, prèi de la pouî, l’an vu eun grou bou partì eun derechón de leur veladzo a totta vitesse. Adón l’an préyà sen Domeneucco de le-z-édjé é lo bou to d’eun cou s’et aplantó pe torné eun dérì é gneun l’a pomì vu-lò. L’î lo Gaboé que l’î chortù de sa plahe eungn allèn di djè de Fossó. 

Redevoblo i sen que l’ayè sô-le-zè, le dzi di veladzo l’an batì la tsapalla que euncó ouì eun pou veure euntrì le dou Fossó.

Lo debordemèn di toràn sareu prouó di fè que, eun tséèn pe batì le fondemèn de l’Hôtel Miravalle, l’an retrouó an vouta bièn dézò lo nivó di térèn de ara.

de : H.ARMAND, J.-C. PERRIN... et al., Saint-Nicolas : histoire et culture dans un pays de montagne, Saint-Christophe, Duc, 2017

Son

La tsapalla de Fossó

Verchón contéye eun patoué

La hllotse d’Euntroù

Euntroù (collaborateur : Daniel Fusinaz)

brel-tappa-16-chiesa-e-vigneti-introd_6438_l.jpg

Eun cou ll’î la couheumma de marqué desù le hllotse lo non d’eun sen protèiteur é le dzi, can prèdzoon de la hllotse, eumplèyoon lo non de hi sen. La balla hllotse d’Euntroù pourte dou non, hi de sen Pou é hi de Sente Mariye deutta, selòn an vyiille tradichòn, « salva terram »… é l’ariòn po pousù écriye an baga pi djeusta. 

Eun mire di veladzo d’Euntroù, ll’è eun greuppe, lo Mon-Pepè. Lé, eun dzor de gramo ten, i mentèn d’eungn oradzo épouvantoblo, eun djablo tsertsô de cayé bo lo greuppe desù le micho.  La hllotse l’at eunvian-ó a soun-é, comme l’î la couheumma eun ca de danjé. Tchica pi bo ll’î eungn otro djablo que, i mentèn di crazèrio di toun-o, eurlô a hi de damòn : « Manda bo la montagne su lo veladzo, manda-là bo ! » é l’otro lèi repondjè : « Dze pouì po, Mariye soun-e, dze pouì po ! ». La hllotse l’a sovó lo veladzo. 

Diyon que hi dzor Sente Mariye siye euntervin-iya de personna ; diyon que se siye pouzéye su la rotse, lé i mentèn di bouque, é l’ache eumpatchà i djablo de cayé bo lo greuppe. Dèi hi dzor su la rotse eun pou vire la marca de dou pitchoù pià, hise de la Vierdze é, tchica pi outre, la marca di cocque di djablo.  

de : F. FAVRE, Tesi di laurea: L’immaginario come forma di strutturazione del territorio nella bassa Valle d’Aosta e in alcune località circostanti, Torino, Politecnico, a.a 2002-2003

Son

La hllotse d’Euntroù

Verchón contéye eun patoué

Lo roque di Biolèi

Le-z-Amaveulle (collaborateur : Liliana Bertolo)

brel-tappa-17-ozein-aymavilles_6441_l.jpg

Eun conte que deun na périodda de grouse plodze, lo djablo, euncorechà avouì le dzi di-z-Amaveulle, l’a dépeillà eun grou roque di sondzón di Biolèi é l’ie eun tren de lo tramoué su se-z-épale avouì lo propoù de lo cayé su le mitcho d’Ozèn. L’ie dza belle damón lo veladzo, can catche fenne l’an vu-lo é l’an compreui de planta le signe grame-z-euntenchón. L’an galopó a coueutte a la tsapalla de Sen-Tchedello, se son appeilléye a la corda é l’an baillà campa i cllotse : lo son l’a arétó, fran a l’ensón de la pendua, lo djablo dza belle prest a campé bo lo roque su lo veladzo.

Si roque l’è ristó lé, bièn plantó pe téra, caze sopendù su lo vouiddo, pe marqué la nouvila vitouére di sen contre le fose maligne.

Le dzi, pe moutré d’itre redevablo eunver sen Tchedello, l’an désidó de pourté tcheu le-z-àn, lo dzor di patrón, la statua di sen eun prosechón ià pe lo veladzo eun demandèn la signa protéchón.

de: T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d'Aosta, Rome, Éditions Newton & Compton, 2004

Son

Lo roque di Biolèi

Verchón contéye eun patoué

La déféte de Gargantià

Gressan (collaborateur : Sonia Berlier)

brel-tappa-18-cote-de-gargantua-gressan_6444_l.jpg

Tan de-z-àn fé, deun la tor di Pouo de Gressan, vequiché, avouì sa fameuille, que vegnae de l’Espagne, an feuille seu dzenta que lo garsón di mocheu de Chatelar de La Sala l’ie eunnamouro-se de lleu.

Mi lo pappa de lli, lèi baillae pa condjà de la marié se devàn allae pa se battre contre le Sarazeun que méasaon la Valloù eun bèichèn di Drenc pe lo col de Tsa-Sètse.

Eun tita de sisse sarvadzo, l’ie eun grou ommo férose que l’ayè non Gargantià. 

Plen de coadzo, Chatelar l’è allou-lei euncontre sensa pouiye é, vu que sayé que la dzenta Espagnolla lo avéitsae avouì gran tracas de deussì la tor, s’è battì avouì tan de forse que la bénda di Valdotèn que l’ayè avouì lli, l’a belle gagnà.

A la feun de la bataille, lo térèn l’ie plen de Sarazeun mor avouì leur cap. Le dzi di post l’an fé-nen eun grou mouì protso de Gressan é l’an cayà deussì la matse di-z-enfidélo euncó lo petchoù dèi de Gargantià, pai la couta l’a prèi si non.

Le dou-z-amoureu, pe se marié contre la volontó di mocheu de Chatelar que vouillè panco nen saèi, l’an falì scapé bièn llouén iaou l’an vequì bièn contèn pe pi de sent an.

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d’Aosta, Roma, Newton & Compton Editori, 2004

Son

La déféte de Gargantià

Verchón contéye eun patoué

Sent Or

Veulla

brel-tappa-19-sant-orso-aosta_6447_l.jpg

Seloùn la pi viille tradechoùn, sent Or, crià pe lo Bon Djeu, l’è arrevà eun Veulla de llouèn, de l’Irlande, a eun momàn bièn delecat pe l’iillize valdoténa.

L’évéque de Veulla l’ie si Ploséàn que lo rèi Téodoreuque soutegnave perqué chouivave l’érézie ariana. L’ie eungn ommo sensa compachoùn, férose, gramo, que acoutave pa le reprodzo de l’archidiacre Ors. A si archidiacre, lo Bon Djeu l’ayè deut que le djablo l’arian fé fére an beurta feun a si évéque.

L’è pa maque seutta la padze de la viya di sen que, euntre tcheu le Valdotèn que l’an u le-z-oneur de l’aouter, reste lo personadzo pi remarcablo é protso di dzi.

Sent Or l’a tsachà totte le bouye que eumpoutichavon lo plan de Cogne é que, co voueu lo dzor, pourte soun noun. L’a arrétà lo déluje di Boutchì eun portèn tourna se-z-ive a leur plase. A Bussèya l’a fé perchì foua d’an rotse eungn’ive fritse ; l’a retrouvà lo tseval di patroùn d’eun valet tchica pe le gnoule que lo tsertsave pertot…é que l’ie achatà deussù.

L’ayè bièn de vertù pe souagnì le dzi : atò lo veun de sa veugne vaissave le maladdo que demandavon soun èidzo. Can s’approtsave, le-z-andze di Bon Djeu lèi ivravon la pourta de l’iillize.

Le passarot lèi volappavon a l’entor é se pouzavon su se-z-ipale perqué llu mancave pa de pensì a leur can partadzave sen que l’ayè couillà pe le tsan : an partia pe le pouro, eunna pe sé, la tréjima pe le seun petchou-z-amì de l’er.

I pouro, sent Or baillave de sabó de bouque : a seutta coutimma eun llette la tradichonella fèira que tcheu le-z-àn se teun eun Veulla le dérì dzor de janvieur é que pourte soun noun. Le-z-artizàn espouzon le squeulteure, le moublo, le sabó que l’an tsapotoù lo loun de l’an.

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d’Aosta, Roma, Newton & Compton Editori, 2004

Son

Sent Or

Verchón contéye eun patoué

Lo troupì dè 'en Zuillèn 

Fén-ic (collaborateur : Orietta Perron)

brel-tappa-20-eremo-saint-julien-fenis_6450_l.jpg

En Zuillèn, poltó eun Val d’Ousta comèn esclave avoué d’otre soldà scapó i massacre de la lézón tébéenna, l’è itó venduc a in reutso meussieu dé Fén-ic qué y avie bièn dé campagne é y a fé lo beldzì. 

Lé seun tsivre l’ioun lé pu dzente dé totta la mountagne, y avioun toudoulón lo piet paai conflo dé la'ì qué lo campavoun lo lon di vioùn é i tatsavoun lé bèrio déhò lo tsemìn qu’i fiavoun tcheu lé dzol.  Vouèi étot po'èn vire lé réggue blantse du'ù lo greup.

In dzol, lé-h-otre beldzì, dzaleui, y an tchapó 'en Zuillèn é y an tapo-lo bo pé lo vouido. Eunna aprì l’otra, lé tsivre en bélèn y an sovè-lo é 'oun tsérèite ieui aa y a an tsapalla qu’i polte lo noun di 'en. 

Ouèi no crièn lo greup 'En-Dziillàn.

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d'Aosta, Rome, Éditions Newton & Compton, 2004

Son

Lo troupì dè 'en Zuillèn

Verchón contéye eun patoué

Eunna épouza coradjouza

Tsatéyón (collaborateur : Edda Carlon)

brel-tappa-21-castello-di-ussel-foto-enrico-romanzi-0779-chatillon_6453_l.jpg

Tan dé ten fé, én barón dé Eussé, én fezèn valér la loué féodala, IUS PRIMAE NOCTIS, can dedeun chon domène y ave én mariadzo, i prennivve l’épouza, pé passà la premére né avoué iye. Lo mariadzo y éve djeusto itó bénì é lé dzen dou veladzo i sonve prest a fae féta, can lo terribio ségneur, avoué ché garde, y arrevive ou métèn di dzen.

I servivan po a gneun lé préyére é lé légremme : poussoye a forse su lo caval dou ségneur, l’épouza y éve portouye ou tsaté.

Y éve dé-z-àn é dé-z-àn qué lé campagnar i sopportivan seutta terribia émpozechón, i sonve po bon ni dé ché réfezà ni dé ché vendzé.

Ma én dzor, eunna dzeveunna, désidouye a po ché lésé fare é sédà i mizére  dou ségneur, can i ch’é ieuvva protcho dou déreuppio, crioù souto dou diabio, y a pouégnì lo caval avoué eunna épénga. Lo caval i ch’é drésó én rayèn dou mou, é y é tsè dju dou greup.

La tradechón i di qué la coradjouza fenna y a réussì a ché salvà én ché campèn vitto dju dou caval, é y a poué véquiet bièn d’an ereuze avoué chon époù é ché minó.

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d'Aosta, Rome, Éditions Newton & Compton, 2004

Son

Eunna épouza coradjouza

Verchón contéye eun patoué

Lo santouario dé Rétampio

Pounbouzet (collaborateur : Luca Pitet)

brel-tappa-22-retempio-pontboset_6456_l.jpg

La conquia dé l’orijinne dé Rétampio, què y at itó sandjà in oun santouario, y è collégoi a na conquia dè tsatsi.  

I post d’allì a meussa la dimendzi, in ammo y at alló a na mountagni damón Pounbouzé per allì a la tsasi di samos. Can y a vi-nen oun, y a pouéntó lo fizil é y a tiro-lli. Mimo sé tchapó, la béquie y a po crébió, ma y a comentchà a vignì grousa grousa é y at aloi contre lo tsatsì què, mort dé pouiri, y è partì catsi-se dizà na barma sou oun bert drèit. Lou diaou què lli courivve aprì  - perquè y ire ségura lou diaou - in couràn, y a souitó dzu di greup.

L’ammo y at tournó a la veulla ipouantó é vitto y at alló a l’iguizi.

Lou prire y a deu-lli què, pandàn la meussa, y avón préyà pè sis què allovoun po a meussa é surtoù per sé què y at pouli-se salvì.

Per sen écqui poulive fare oun tsapélìn a la Noutra Damma per itre itó prézervó si zor loi d’alé a l’enfér.

Lessàn perde la conquia, lo santouario dé Rétampio y at itó fé per volontó di prire dé Pounbouzé Jean Gros, nou a Fontènémora.

Vignàn d’oun pais dé matsón, lou prire y a pensó dé fare la tsapalla an dimandàn a tut sis dé Pounbouzé dé yi-se. La baga y ire molèina, ma na grousa fèi lo soustégnive. Tut li lavér son itó fé par sis dé Pounbouzé, guidó di prire qué, di 1835, y a poulì vère la fin é la counsacrasioùn dé la tsapalla què y ire itoi comentchai di 1817.

Jean Gros y a finì la sinna vèya come oun sen. La Noutra Damma dé Rétampio y a deu-lli can serèye mort, parì y a poulì deurre a sis dé Pounbouzé lo zor què i avrèye quittó tsetta vèya. Can fizivoun la spourteurra, lé quiotse dé Rétampio, balle sè catchaye dizò na titsi dé nèi, y an bito-se a soun-é per salité oun dérì cou si loi què y avive fé la tsapalla.

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d’Aosta, Roma, Newton & Compton Editori, 2004

Son

Lo santouario dé Rétampio

Verchón contéye eun patoué

Ou pount dou Diaou

San-Martìn (collaborateur : Marisa Charles)

brel-tappa-23-pont-saint-martin_6459_l.jpg

Ount’i sécoul pasà, l’arquitet enfernal l’a costrouì parì téint pount qué sares trop loung fé l’élenco : mecque en Val d’Aousta soun téint séill qué testimonian la soua gran voilla at travaillé. Ma ou pount dou Diaou souèn nouminà a l’é sel qué lou lia a san Martìn en ricord at la soua nàchita é douna ou noun, a soua votta, ou pais at Pount-San-Martìn. 

At passadje par Aousta, ou vesco at Tour l’a pa pousù sourtì dla Val d’Aousta parqué ou pount ansimma l’Éilés (Lys) a l’éra tchet é ou Diaou lou lasava pa rifè. Avoù pèina di djen dou pais é coun la voilla da finì ou seui viadje, parqué ou Papa lou tendiva a Rouma, l’om at Dio l’a fét un acord coun ou Diaou qué l’a atchétà : qué lli lasava un’ànima sé a l’éra boun ant la noit a rifè ou pount qu’ou divet réziste ou loung di sécoul. Ou alava a l’infern sel qué par prim lli pasava dzeura. Lou Diaou l’a buta-se a travaillé é prope quent a vinava djer, ou pount a l’éra fét, roubust é lardjo ansimma l’èva coun la soua grosa avrà : a l’éra sigur dou Diaou parqué a ll’éra pa at crous, né encastrè tra i pére, né ansimma di grose tchè at fer ben taquè coun at guentcho.

Finì ou seui travaill, ou Diaou ou tendava sou pount sensa avé tenta pasiensa. Ou sant l’a countroulà l’ópéra, ma l’a béicà ben da pouzé dzeura i pé. Amprésa, l’a campà un bel toc at carn mentre ou lasava lìber un pitot cagneul qué a l’éra scoundù dinte ou seui mantel. La pitoda béstcha l’a campa-se dzeura l’amindjè mentre ou Diaou ou boucava, piyà en djir : sella a l’éra la soua paga ou prim qué l’a pistchà sou pount a pèina fét.

Anrabià, l’a tchapà la béstcha é a l’é alà scounde la soua rabbia a l’infern douartàn una boura ant’ou parapet qué i djen dou pais en prouvà téinte votte a murè. Ou dan an peui pousù arandjé-lo quenta an détchidù da butè un tabernàcoul ant’ou parapet par sarè la boura é tchamè la proutésión di Dio par i viendant. Ma couaidùn ou di ancoura qué qu’i traversa ou pount en pitché mourtal ou Diaou lou piilla é lou porta ià.

de : T. GATTO CHANU, Fiabe e leggende della Valle d’Aosta, Roma, Newton & Compton Editori, 2004

Son

Ou pount dou Diaou